Pracovne sa teda stretávali pomerne často a ich spolupráca fungovala bez akýchkoľvek problémov. Asi po roku spolupráce on, teda Michal navrhol svojej kolegyni, pani Lenke tykanie a ona jeho ponuku s milým úsmevom prijala.
Ich pracovný vzťah sa každým stretnutím spontánne posúval k priateľstvu. Lenka vždy privítala Michala žiarivým úsmevom a pokiaľ im to čas dovolil prehodili spolu zopár viet. Občasné spoločné obedy v závodnej jedálni boli pre nich príležitosťou, aby poodhalili svoje súkromia. Týždne a mesiace plynuli a Lenkin a Michalov vzťah bol čoraz viac dôvernejší. Po každom, aj keď krátkom stretnutí sa nevedeli dočkať toho nasledujúceho. A tak Michal jedného dňa nabral odvahu a navrhol Lenke stretnutie. Asi na tretí, alebo štvrtý pokus sa našiel pre oboch vhodný termín a nakoľko obaja boli športovo založení, dohodli sa na prechádzke prírodou.
S malými batôžkami na chrbtoch, za prítomnosti slnečného počasia vykročili popri horskom potoku do neveľkej doliny. Rozprávali sa o všetkom čo ich napadlo. O spoločnosti, svojom detstve, deťoch i vnúčatách. Neskôr trochu filozofovali o tom, prečo je na svete toľko utrpenia a prečo sú ľudia nešťastní a zlí. Rozprávali sa aj o hodnotách, ako sú šťastie, láska a sloboda. Obaja sa počas rozprávania dobre cítili a napĺňalo ich poznanie, že majú veľa spoločných názorov. Chvíľami sa zastavili, pozreli si do očí a milo sa na seba usmiali.
V jednom momente Michal jemne položil svoju pravú ruku na Lenkino rameno. Po krátkom vzrušujúcom napätí Lenka chytila Michala okolo pása, otočila sa k nemu a nežne ho pobozkala na líce. Nastalo ticho, počuť bolo len upokojujúce zvuky tečúceho potoka a šum lesa. Obaja stíchli a pomaly kráčali malebnou dolinou ďalej. Ticho prerušil až Michal v momente, keď ukázal na malú trávnatú čistinku vedľa potoka. Obaja sa na seba pozreli a o chvíľu už pohodlne sedeli na mäkkom trávniku, pozerajúc krištáľovo čistú vodu potoka. Najskôr prstami a potom celými dlaňami sa spojili ich ruky. Pozreli na seba a Michal sa spýtal: „Myslíš, že treba niečo povedať?“Lenka sa len jemne a milo usmiala, slzy jej stekali po lícach a tichým hlasom odpovedala: „Nie Miško, nemusíš, ja to cítim“. Vzápätí si padli do náručia a splynuli v jednu Dušu. Nie, nebola to erotika, bola to Božská energia pretekajúca ich telami, ktorá ich napĺňala nekonečným šťastím.
