Komu patríme...?

Autor: Milan Zeman | 14.3.2015 o 10:52 | (upravené 14.3.2015 o 12:57) Karma článku: 5,67 | Prečítané:  1232x

Prepáč mi prosím, ale ja sa už nechcem a nebudem s tebou stretávať, povedala inteligentná a veľmi príťažlivá mladá žena svojmu priateľovi po krátkej, romantickej známosti. S neskrývaným prekvapením sa jej nedočkavo spýtal:

Nerozumiem, ...čo sa stalo? Zahanbene sklonila hlavu a po chvíli odvetila: Lebo mám strach z vážneho vzťahu!... Ale prečo?, reagoval nechápavo. Úprimne mu pozrela do očí a pokojným hlasom povedala: Myslím si, že ani ten najkrajší vzťah netrvá dlho a nakoniec vždy skončí veľkým sklamaním. Skôr a či neskôr si jeden z dvojice začne privlastňovať toho druhého z obavy, že stratí jeho priateľstvo a lásku a tak je pochopiteľné, že v takejto atmosfére bude ten slabší cítiť svoje ohrozenie a jeho počiatočný vnútorný nepokoj prejde k otvorenej sebaobrane. K slovu sa časom dostanú nedorozumenia a konflikty, ktoré sú vždy základom rozpadu aj toho najúprimnejšieho vzťahu, povedala na záver svojmu priateľovi. Na rozlúčku ho ešte pobozkala na líce, zaželala mu veľa šťastia a navždy odišla z jeho života.

Je pravdou, že máme tendenciu privlastňovať si nielen životných partnerov, priateľov, ale aj svoje deti. Ovládať a obmedzovať svojich najmilších sa pre nás stalo už takou samozrejmosťou, že si to väčšinou  ani neuvedomujeme. Veľa vzťahových problémov vzniká práve z dôvodu obáv o zachovanie si vnútornej slobody. Neuvedomujeme si však, že vlastniť môžeme len fyzické telo, ale nie Dušu človeka. To jednoducho nie je možné. Napriek tomu vymýšľame rôzne technológie a výmenné obchody, aby sme uspokojili našu snahu spraviť zo svojho blízkeho nevoľníka na svoj obraz. Je nám pritom ľahostajné, že náš partner, partnerka, alebo dieťa trpí. Tradície a pseudomorálka nám pomáhajú legalizovať svoj vlastnícky vzťah k živým bytostiam a sú pre nás dostatočným alibizmom. Vo svojom diktátorskom prístupe sme si natoľko istí, že nás väčšinou ani nenapadne, že ponižovaný partner sa jedného dňa postaví na odpor a rozhodne sa ísť svojou vlastnou cestou.

Osobitnou kapitolou je majetnícky vzťah rodičov k svojim deťom, ktorý v mnohých prípadoch pripomína vlastníctvo k movitému a nemovitému majetku. Tradičným a osvedčeným nástrojom manipulovania detí je výchova, presnejšie povedané diktatúra založená na príkazoch a zákazoch. Je pravdou, že spoločnosť v ktorej žijeme si vyžaduje kontrolované smerovanie vývoja detí a mládeže, ale mali by sme im v prvom rade vytvárať priestor pre zdravý a všestranný rozvoj za podmienky rešpektovania ich mentálnych, duchovných i fyzických schopností.

Zmeniť diktátorské metódy výchovy je možné aj spôsobom, ktorý veľmi múdro pomenovala v  rozhlasovej relácii žena, ktorej identitu som žiaľ nezachytil: „Nehovorila by som o výchove detí, ale skôr o upozorňovaní. Nie však s výkričníkom, ale s otáznikom.“

Komu teda patríme?... Skutočne slobodní a múdri ľudia nikdy nikomu nepatria a nikoho ani nevlastnia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Dcéru našla v nemocnici so zlomenou nohou. Tvrdia, že si to urobila sama

Po odbere krvi ostala mesačnej Liliane modrina na päte a zlomená stehenná kosť.

DOMOV

Plavčan zostane ministrom do konca augusta

SNS neodpovedala, či je za otáľaním vyčkávanie na koaličnú radu.

BRATISLAVA

Už je známe, čo všetko vyrastie na mieste bývalého PKO

Na Dvořákovom nábreží bude pokračovanie River Parku.


Už ste čítali?