Staroba

Autor: Milan Zeman | 25.4.2014 o 16:03 | (upravené 1.6.2014 o 9:00) Karma článku: 11,41 | Prečítané:  1285x

A kde je Hassan?, spýtal som sa mladého Egypťana, ktorý ma zdvorilo privítal v orientálnej parfumérii v  Hurghade. Ja som jeho brat Adam, hrdo sa predstavil a sredečne mi podal ruku.  Hassan pred rokom odišiel domov, do Luxoru, aby sa staral o nášho otca. Pracoval ako  bagrista na stavbe, ale cítil sa už unavený, tak z práce odišiel a zostal doma. Zaujala ma jeho odpoveď a tak sme sa usadli do pohodlných kresiel a počas popíjania lahodného ibištekového čaju mi Adam porozprával o vzťahoch medzi deťmi a ich rodičmi u nich v Egypte. Spomenul som si na túto príhodu počas mojej poslednej návštevy domova dôchodcov v našom meste.

“Je mi smutno“... „Ja už chcem zomrieť“...“ a podobné výroky počuť od ľudí, ktorí sa ocitli na okraji záujmu spoločnosti. Spoločnosti v ktorej s obľubou rozprávame o morálnych hodnotách, sociálnych istotách a ohľaduplnosti k ľuďom odkázaných na našu pomoc. Pre pocit čistého svedomia sme vybudovali domovy dôchodcov, kde naši rodičia majú možnosť dožiť svoj život bezstarostne a v pokoji. Ale je tomu skutočne tak? Je pravdou, že na jednej strane je o našich rodičov - dôchodcov dobre postarané. Majú slušné ubytovanie, teplú stravu i lekársku starostlivosť. Nemajú však domov a často ani lásku svojich najbližších. Vytrhli sme ich z prostredia v ktorom prežili svoj produktívny vek a presvedčili ich, že v domovoch dôchodcov im bude najlepšie. Podaktorí si zvykli a dokonca si pochvaľujú, ale väčšina z nich trpí samotou a opustenosťou. Celé dni trávia sledovaním bezduchých televíznych programov, apaticky pozerajú z okien, alebo sa bezcieľne prechádzajú po chodbách. Cítia sa nepotrební a neraz nosia v sebe pocit, že sú príťažou nielen svojim deťom, ale i spoločnosti.

Je pravdou, že mnohé rodiny nemajú možnosti, aby sa o svojich rodičov, často odkázaných na dvadsaťštyri hodinovú starostlivosť postarali a tak ich umiestnenie v domovoch je viac či menej jediné riešenie. Sú tam však aj takí, ktorých deti sa nevedeli dočkať dedičstva a tak presvedčili rodičov, aby predali svoj byt, či dom. Iní sa tam ocitli preto, že ich potomkovia nie sú ochotní starať sa o nich vo svojich domácnostiach i keď nato majú vytvorené podmienky, ale vždy nájdu dosť argumentov, aby presvedčili okolie a hlavne seba samých o správnosti svojho rozhodnutia. Naše zriedkavé, zdvorilostné návštevy rodičov v domovoch, prípadne ich privítanie vo svojich príbytkoch počas vianočných a veľkonočných sviatkov sú v skutočnosti len spytovaním vlastného svedomia.

Úcta k starým ľuďom a starobe ako takej sa až na ojedinelé výnimky z našej spoločnosti vytratila. Ich životné skúsenosti a názory nikoho nezaujímajú. Hodnotíme ich ako staromódne, nemoderné a nepotrebné. Nie je sa teda čo diviť, že naši seniori sa uzatvárajú do seba, strácajú sebavedomie, chuť do života a s nostalgiou spomínajú na časy keď bol svet iný-lepší.

V Egypte žijú ľudia v neporovnateľne skromnejších podmienkach ako my na Slovensku, napriek tomu sa vedia o rodičov postarať tak, aby staroba nebola pre nich utrpením. Zabezpečiť im pokojné a dôstojné prežitie zvyšku života je pre Egypťanov posvätné. Je to ich poslanie podobne ako výchova detí.

Honoré de Balzac vo svojom románe Otec Goriot napísal: „Človek musí zomierať, aby spoznal svoje deti“. Ja som toho názoru, že tak, ako sa my postaráme o svojich rodičov v starobe, tak sa o nás postarajú naše deti. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Dcéru našla v nemocnici so zlomenou nohou. Tvrdia, že si to urobila sama

Po odbere krvi ostala mesačnej Liliane modrina na päte a zlomená stehenná kosť.

DOMOV

Plavčan zostane ministrom do konca augusta

SNS neodpovedala, či je za otáľaním vyčkávanie na koaličnú radu.

BRATISLAVA

Už je známe, čo všetko vyrastie na mieste bývalého PKO

Na Dvořákovom nábreží bude pokračovanie River Parku.


Už ste čítali?