Vo svojich spomienkach som sa vrátil do minulosti a v mysli si premietol jednotlivé obdobia svojho detstva. Ešte aj dnes, po toľkých rokoch, si pamätám, akú farbu mal otcov bicykel, na ktorom som sa s veľkou trpezlivosťou učil bicyklovať. Spomínam, ako sme si vyrábali luky z jaseňového dreva, ktoré boli súčasťou našej indiánskej výzbroje. Spomínam, ako sme si stavali bunkre a súťažili medzi sebou o funkciu náčelníka, ktorého všetci museli poslúchať. Na jar sme si z vŕbových prútov vyrábali píšťalky a podľa tvaru listov sme sa učili poznávať jednotlivé stromy v lese. Sledovali sme pohyb spevavých vtákov a pravidelne kontrolovali ich hniezda od nakladenia vajíčok cez dospievanie mláďat až po ich vzlietnutie. V zime sme si trpezlivo s veľkou námahou prešľapávali dráhy na okolitých svahoch a vôbec nám nevadilo, že cesta dolu bude trvať len niekoľko sekúnd. Z topiaceho ľadu na Váhu sme vysekávali kryhy a plavili sa na nich po hladine, pričom sme sa neraz v ľadovej vode nechtiac aj okúpali. Doma sme za to síce dostali „hubovej“ a občas aj „poza uši“, ale na druhý deň sme v dobrodružných plavbách aj tak pokračovali. Ešte aj dnes sa zabávam na tom, ako som s mojim dedom cestoval autostopom na výlety do okolitých miest. Dedo Edo, tak som ho volal našiel pri ceste pre mňa vhodný úkryt a keď zastavilo auto, vyskočil som a hurá, už sme sa viezli. Dedo počas cesty neustále rozprával o jablkách, ktoré pestoval vo svojom sade a ktoré samozrejme boli odmenou vodičovi za jeho ochotu.
Keď som mal nejaké detské problémy, vždy som sa obrátil na rodičov a nespomínam si, že by mi niekedy odpovedali: “Nemám čas". A verte, že nemali o nič menej povinností, ako rodičia v dnešnej uponáhľanej dobe.
Ujo, alebo ujco ma volajú mladí kolegovia v práci, ktorí u nás občas brigádujú a využívam každú voľnú chvíľu k tomu, aby som sa s nimi porozprával. A o čom? O všetkom, čo ich zaujíma. Trpezlivo si vypočujem ich názory a problémy, ktorým nerozumejú a ktoré nevedia riešiť. Vyslovím svoj názor, ale na záver vždy poviem: „Všetky informácie, ktoré sa k vám dostanú nech slúžia ako palivo pre pracovanie vašej mysle, len vtedy budete slobodní ľudia.“ Viete ujo, s nami sa nikto tak neporozpráva ako vy, dodajú neraz na záver našich rozhovorov.
Dajme teda našim deťom detstvo a lásku, ale nie "opičiu", ktorá im viac ublíži ako pomôže. Nechajme im priestor, aby sa mohli slobodne prejaviť a pomáhajme im v tom. Primerane veku ich zaťažujme úlohami a zodpovednosťou. Nedávajme im ryby, ale učme ich ryby chytať. Neodstraňujme z ich cesty prirodzené prekážky, ale učme ich hľadať riešenia. Naučme ich, že v živote môžu dostať všetko po čom túžia pod podmienkou, že si to musia zaslúžiť. Zájdime s nimi občas do divadla či na koncert. Zapojme sa do ich detských hier a nikdy nezabúdajme na pochvalu. Nájdime si čas na spoločné prechádzky, nepodceňujme ich detské problémy a hlavne trpezlivo sa s nimi rozprávajme a počúvajme.
Naša „vyspelá“ spoločnosť vytvorila a neustále vytvára pravidlá a systémy na všetky naše činnosti, ktoré čoraz viac uzatvárajú náš životný priestor a slobodný prejav. Snaží sa z nás vytvoriť nemysliace a nesvojprávne bytosti. Samozrejme, že nezabúda ani na deti a mládež, ktoré sú jej ľahkou korisťou. Myslím, že je povinnosťou nás rodičov, aby sme svoje deti uchránili a zabezpečili ich zdravý a všestranný vývoj. Chápem, že to v dnešnej dobe nie je jednoduché, ale nezabúdajme, že prvým a hlavným vzorom pre naše deti sme mi sami.