Štrnásťročný žiak základnej školy počas vyučovacej hodiny vystúpi spoza lavice a oznámi: „Mám absťáka, idem si zapáliť“. Zdesená učiteľka pritom len bezmocne pozerá za odchádzajúcim Pánom žiakom. Vulgárnosť, šikanovanie a fyzické násilie nielen medzi žiakmi, ale i voči učiteľom, tiež nie sú v našich školách ojedinelým javom. Je to už štrnásť rokov, keď som sa ako rodič zúčastnil na prvom rodičovskom združení prvého ročníka gymnázia. Po vzájomnom predstavení nás triedny profesor informoval okrem iného aj o tom, ktorí z mladých študentov počas prestávok odchádzajú na odľahlé miesto, aby si zapálili „cigaretku“. Reakcia rodičov bola mierne povedané prekvapujúca: “Moja Zuzka a fajčiť?!“ ... „Náš Martin predsa nefajčí, čo si to dovoľujete pán profesor!“. A tak sa potvrdilo staré známe: “ Za dobrotu na žobrotu“.
Škola bola vždy významným faktorom pri výchove a formovaní osobností detí a mládeže. Učitelia mali nato vytvorené podmienky a čo bolo podstatné, aj kompetencie. Tie podmienky, aj keď z ďaleka nie ideálne, majú aj dnes, ale pýtam sa, aké majú kompetencie? Čo môžu a nemôžu v prípadoch, ktoré som uviedol? Tí z nás skôr narodení si veľmi dobre pamätáme, že symbolický pohlavok, či palicou po „zadku“, bolo bežným výchovným prostriedkom nielen zo strany našich rodičov, ale aj učiteľov, v prípadoch keď sme sa nevedeli zmestiť do kože. Nepamätám si, ani som nepočul o prípade, že by z výchovného prostriedku tohto druhu mal niekto z nás traumu. Skôr naopak, zobrali sme si z toho ponaučenie a skôr či neskôr sme si chybu uznali a trest, aj keď často sprevádzaný slzami sme nakoniec s pokorou prijali.
Nie som zastáncom telesných trestov, ani ich nechcem propagovať, len sa pýtam, tak trochu aj v mene učiteľov, ako majú postupovať v prípadoch, keď žiaci a študenti ohrozujú bezpečnosť a zdravie nielen spolužiakov, ale aj svojich vyučujúcich? Poznámky do žiackej knižky, znížené známky zo správania alebo pohovory s rodičmi sa stávajú neúčinné, dokonca neraz sa obrátia voči učiteľom samotným.
Obávam sa, že ak bude tento trend pokračovať, povolanie učiteľa sa stane rizikovým nielen de facto, ale aj de jure. Tým by si učitelia síce finančne pomohli, ale problém o ktorom píšem, by to určite nevyriešilo.
Myslím, že problémy v školstve sú v prvom rade spoločenským problémom a obávam sa, že pokiaľ nepríde k zásadným hodnotovým zmenám v našom myslení, nemôžeme v blízkej budúcnosti očakávať výraznejšie zlepšenie situácie v našom školstve. Systémové opatrenia našej vlády sú len kozmetickými úpravami, len akýmsi hasením ohňa pred jeho rozhorením.
Na záver môjho príspevku mi zostáva len vyjadriť uznanie a obdiv všetkým učiteľom, ktorí pracujú v neľahkých podmienkach, len s minimálnou podporou rodičov a spoločnosti.