Položil som si teda otázku, kvôli komu a čomu sú všetky tie diskusie? Štadióny počas zápasov, až na ojedinelé výnimky, zívajú prázdnotou. Chuligáni, ktorých ešte stále nazývame futbalovými fanúšikmi, ničia zariadenia štadiónov a viažu na seba celé jednotky polície, ktorých účasť počas futbalových zápasov stojí našu spoločnosť nemalé finančné prostriedky. Naši futbaloví reprezentanti sa počas svojich sústredení pohybujú v prostredí najluxusnejších hotelových komplexov, rehabilitačných zariadení a najkvalitnejšej zdravotnej starostlivosti. Na zápasy odlietajú leteckými špeciálmi a o honorároch realizačného tímu ani nehovorím. A k tomu ešte pripravovaná výstavba Národného futbalového štadióna. Je to iste dobrý nápad, len neviem, kto bude sedieť na jeho tribúnach?
Ja sa teda pýtam, na základe akých kritérií a akým právom futbal požaduje od spoločnosti stále ďalšie a ďalšie finančné prostriedky. Jedna lastovička ešte jar nerobí. (MS v JAR) Trochu skromnosti by našim pánom futbalistom nezaškodilo.
Doporučil by som Slovenskému futbalovému zväzu zorganizovať pre našich futbalistov a funkcionárov exkurziu do niektorej z futbalovo úspešných afrických krajín napríklad Senegalu, Kamerunu či Pobrežia Slonoviny. Potom by sa možno zamysleli a začali si vážiť podmienky, v ktorých pracujú. I keď možno nie sú ideálne, sú dostatočné nato, aby mohli hrať futbal na najvyššej svetovej úrovni.
Ďalší príklad uvediem z domáceho športového prostredia. Každý športový fanúšik iste zaregistroval mená, ako Peter Sagan, Martin a Peter Velitsovci. Bol som pri športovom raste bratov Velitsovcov a verte, nemali žiadny realizačný tím. Otec a strýko Tibor im boli trénermi, mechanikmi, masérmi a často i lekármi. Ich technické zázemie bolo až na symbolické príspevky sponzorov v réžii rodičov. Napriek tomu sa v amatérskych podmienkach dokázali prepracovať až do najvyššej svetovej cyklistiky.
Samostatnou kapitolou je ešte len 22-ročný Peter Sagan. Chlapec, ktorého žilinský tréner Milan Novosad objavil, roky s ním pracoval a doviedol ho až do absolútnej svetovej cyklistickej špičky. S tridsiatimi šiestimi veľkými víťazstvami vo svojej krátkej profesionálnej kariére korunovanej troma etapovými víťazstvami a ziskom zeleného dresu na Tour de France 2012 sa pevne usadil v absolútnej svetovej špičke. Jeho meno už dnes s úctou vyslovujú také osobnosti svetového športu, ako legendárny Eddy Merckx, Alberto Contador, ale i celý cyklistický svet a ten nie je o moc menší, ako ten futbalový. Chlapec, ktorý slovami trénera Novosada nikdy „nešpekuloval“, sadol na bicykel, ktorý bol nablízku a išiel za svojim víťazstvom. Trénoval a pretekal v podmienkach, ktoré ďaleko zaostávali za štandardom.
A aby som bol spravodlivý, spomeniem aj podmienky tých žalostne málo platených trénerov, ktorí sú často v jednej osobe celým realizačným tímom. Pracujú takmer 365 dní v roku za odmenu, ktorá je na úrovni minimálnej mzdy. Tí ostatní, ktorí na seba berú zodpovednosť pracujú len pre dobrý pocit z toho, že majú radi cyklistiku a venujú tomuto športu takmer všetok voľný čas. Títo ľudia sa nesťažujú, ale obetavo pracujú v podmienkach, ktoré im spoločnosť vytvorila.
A čo je teda za výnimočnými úspechmi našich mladých cyklistov? Predovšetkým nekonečná túžba po víťazstve bez ohľadu na podmienky, v ktorých trénujú a pretekajú. A to podľa mňa chýba našim futbalistom a funkcionárom. Športové srdce, ktoré je tým hlavným motorom k dosiahnutiu úspechu.