Komu patríme...?

Autor: Milan Zeman | 14.3.2015 o 10:52 | (upravené 14.3.2015 o 12:57) Karma článku: 5,57 | Prečítané:  1191x

Prepáč mi prosím, ale ja sa už nechcem a nebudem s tebou stretávať, povedala inteligentná a veľmi príťažlivá mladá žena svojmu priateľovi po krátkej, romantickej známosti. S neskrývaným prekvapením sa jej nedočkavo spýtal:

Nerozumiem, ...čo sa stalo? Zahanbene sklonila hlavu a po chvíli odvetila: Lebo mám strach z vážneho vzťahu!... Ale prečo?, reagoval nechápavo. Úprimne mu pozrela do očí a pokojným hlasom povedala: Myslím si, že ani ten najkrajší vzťah netrvá dlho a nakoniec vždy skončí veľkým sklamaním. Skôr a či neskôr si jeden z dvojice začne privlastňovať toho druhého z obavy, že stratí jeho priateľstvo a lásku a tak je pochopiteľné, že v takejto atmosfére bude ten slabší cítiť svoje ohrozenie a jeho počiatočný vnútorný nepokoj prejde k otvorenej sebaobrane. K slovu sa časom dostanú nedorozumenia a konflikty, ktoré sú vždy základom rozpadu aj toho najúprimnejšieho vzťahu, povedala na záver svojmu priateľovi. Na rozlúčku ho ešte pobozkala na líce, zaželala mu veľa šťastia a navždy odišla z jeho života.

Je pravdou, že máme tendenciu privlastňovať si nielen životných partnerov, priateľov, ale aj svoje deti. Ovládať a obmedzovať svojich najmilších sa pre nás stalo už takou samozrejmosťou, že si to väčšinou  ani neuvedomujeme. Veľa vzťahových problémov vzniká práve z dôvodu obáv o zachovanie si vnútornej slobody. Neuvedomujeme si však, že vlastniť môžeme len fyzické telo, ale nie Dušu človeka. To jednoducho nie je možné. Napriek tomu vymýšľame rôzne technológie a výmenné obchody, aby sme uspokojili našu snahu spraviť zo svojho blízkeho nevoľníka na svoj obraz. Je nám pritom ľahostajné, že náš partner, partnerka, alebo dieťa trpí. Tradície a pseudomorálka nám pomáhajú legalizovať svoj vlastnícky vzťah k živým bytostiam a sú pre nás dostatočným alibizmom. Vo svojom diktátorskom prístupe sme si natoľko istí, že nás väčšinou ani nenapadne, že ponižovaný partner sa jedného dňa postaví na odpor a rozhodne sa ísť svojou vlastnou cestou.

Osobitnou kapitolou je majetnícky vzťah rodičov k svojim deťom, ktorý v mnohých prípadoch pripomína vlastníctvo k movitému a nemovitému majetku. Tradičným a osvedčeným nástrojom manipulovania detí je výchova, presnejšie povedané diktatúra založená na príkazoch a zákazoch. Je pravdou, že spoločnosť v ktorej žijeme si vyžaduje kontrolované smerovanie vývoja detí a mládeže, ale mali by sme im v prvom rade vytvárať priestor pre zdravý a všestranný rozvoj za podmienky rešpektovania ich mentálnych, duchovných i fyzických schopností.

Zmeniť diktátorské metódy výchovy je možné aj spôsobom, ktorý veľmi múdro pomenovala v  rozhlasovej relácii žena, ktorej identitu som žiaľ nezachytil: „Nehovorila by som o výchove detí, ale skôr o upozorňovaní. Nie však s výkričníkom, ale s otáznikom.“

Komu teda patríme?... Skutočne slobodní a múdri ľudia nikdy nikomu nepatria a nikoho ani nevlastnia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?