reklama

Aj o našej pani kuchárke

Už pred niekoľkými mesiacmi som sa rozhodol, že budem vo svojich článkoch písať len o pozitívnych postrehoch a veselých udalostiach. S prekvapením som však zistil, že to vôbec nie je také jednoduché, ako som si myslel. Možno trochu naivne som čakal na vonkajší podnet, ktorý by bol spoločensky dostatočne zaujímavý, ale nepostrehol som nič, čo by zaujalo moju pozornosť. Až dnes ma konečne „osvietilo“.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bol som v práci, a tak, ako väčšina mojich kolegov i ja som v určený čas išiel na obed. Na našej závodnej jedálni nie je nič neobyčajné, je ako väčšina ostatných, ktoré som vo svojom pracovnom živote navštevoval. To, s akými pocitmi ju navštevujeme, je podmienené nielen interiérom, ale hlavne kvalitou podávaného jedla a v neposlednom rade obslužným personálom. Naša pozornosť sa poväčšine natoľko sústreďuje na obsah tanierov, že často zabúdame naše panie kuchárky aj pozdraviť. Myslím si, že je to škoda, lebo vysloviť úprimné ďakujem, prípadne sa usmiať, môže len umocniť pozitívny zážitok nielen z dobrého jedla, ale aj z pobytu v práci.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Voláme ju pani Katka - našu pani kuchárku. Žena v stredných rokoch, čierne polodlhé vlasy, tmavé oči a to hlavné - okúzľujúci, podmanivý úsmev zvýraznený krásnymi bielymi zubami, ktorými nás všetkých bez rozdielu víta pri samoobslužnom pulte. Vždy je dobre naladená a ochotná reagovať na naše otázky. Pani Katka tvorí významnú súčasť našej závodnej jedálne, robí ju krajšou, lepšou a samozrejme aj jedlo podané jej rukou chutí najlepšie.

Žijem už vo veku, kedy, ako sa zvykne hovoriť, idem už dolu z kopca a často sa vo svojich myšlienkach vraciam do minulosti k udalostiam a zážitkom, ktoré ma naplnili radosťou. Mimoriadne silný pocit ešte aj dnes, po toľkých rokoch vo mne vyvoláva spomienka na zážitok z detstva, na ktorý v dnešnej, zložitej dobe veľmi rád spomínam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mal som vtedy osem, možno desať rokov a bol som na prázdninách u svojich starých rodičov na dedine. Na súmraku jedného letného večera sme spolu sedeli v kuchyni. Ja pri murovanej peci, babka s dedom za stolom. Nemali rádio ani televíziu a z ulice neprichádzal žiaden hluk. Sprevádzalo nás len liečivé ticho, prerušené tikaním veľkého mosadzného budíka, stojaceho uprostred stola. Mlčky sme sedeli, ponorení do bezmyšlienkového - nulového stavu, ktorý vo mne vyvolával neopísateľný vnútorný pokoj a mier. Bol to stav bez vnútorného napätia a emócií, niečo, ako pokojný spánok v bdelom stave. Neviem, ako dlho sme tak sedeli, všade už bola tma, len mesačné svetlo zvýrazňovalo siluety našich postáv a skromného zariadenia kuchyne, keď môj dedo prerušil našu spoločnú meditáciu a zavelil: „ideme spať“! Vošli sme do izby a uložili sme sa do veľkej, drevenej manželskej postele. Babka na jednu, dedo na druhú stranu a ja uprostred. Prikryli sme sa veľkými „duchnami“, dedo nám ešte porozprával humornú príhodu zo svojho života, na ktorej sme sa aj s babkou z chuti zasmiali a krátko nato sme tvrdo zaspali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nedávno som venoval celú sobotu tomu, aby som z množstva fotografií, ktoré máme doma, vybral do nového albumu pre nášho syna tie najkrajšie a najlepšie vystihujúce jeho detský život až po dospelosť. Bol to pre mňa neobyčajne príjemne strávený deň, lebo pohľad na fotografie mi pripomenul najkrajšie chvíle a udalosti života našej rodiny. S nostalgiou som si zaspomínal na tie obdobia nášho života, kedy sme síce nemali bežne na stole mandarínky, ani značkové tenisky na nohách, ale žili sme spokojným, radostným a zmysluplným životom.

A čo ma to vlastne osvietilo? Nieže by som objavil Ameriku, len som si uvedomil, že rovnako, ako princíp, že z detailov vznikajú veľké veci a v jednoduchosti je genialita aj radosť a šťastie často prichádza od prijatých maličkostí, ktoré pri našom uponáhľanom živote prehliadame. Akákoľvek drobnosť, nielen vecný darček, ale i úsmev, srdečné podanie ruky, pochvala za dobre vykonanú prácu, alebo pekný skutok, poteší naše srdce.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetky pekné zážitky a príjemné pocity, ktoré sme v živote prežili, ostávajú v našich srdciach uložené navždy, sú spolu s láskou nielen našou radosťou, ale aj našim najväčším bohatstvom. Učme sa preto tešiť z maličkostí tak, ako osemdesiatročná, blízka príbuzná môjho priateľa, ktorému jedného dňa nečakane povedala, citujem: „Rudko, ďakujem ti. Začo babka, pýta sa jej. Zato, že si sa na mňa pozrel“.

Milan Zeman

Milan Zeman

Bloger 
  • Počet článkov:  53
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Som presvedčený o tom, že každé stretnutie s človekom, každá životná situácia a každá informácia nás posúva na našej ceste k tomu čo sa má stať. Verím, že nič nie je náhoda a všetko je tak, ako má byť. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu