Prvé pocity po vstupe do ZOO vo mne vyvolali spomienky na detstvo, kedy sme v rámci školských výletov navštevovali ZOO v neďalekých Bojniciach. S obdivom a emóciami som vtedy pozoroval zvieratká a vtáky najrozličnejších druhov a spokojný s malým suvenírom v rukách som sa vracal domov.
Úplne opačné pocity som mal počas takmer dvojhodinovej prechádzky zoologickou záhradou s odstupom niekoľko desaťročí, kedy už veci a udalosti vo svojom živote vnímam rokmi získanou empatiou.
Mimoriadne smutný pocit vo mne vyvolal najmä pohľad na orla skalného nehybne sediaceho na konári atrapy stromu s ovisnutými krídlami a sklonenou hlavou. Uvedomil som si, ako nepredstaviteľne musí trpieť, keď medzi nekonečnou oblohou, ktorá je jeho prirodzeným domovom a slobodou stojí oceľová mreža obrovskej klietky, v ktorej je doživotne uväznený. Iné zvieratká unudene sedeli vo svojich „príbytkoch“ a smutnými očami na nás pozerali. Tie menej náročné už rezignovali a zmierili sa so svojim osudom.
Po ďalší príklad netreba chodiť ďaleko, stačí sa porozhliadnuť po našich sídliskách. V skorých ranných a večerných hodinách tu vychádzajú zo svojich bytov ľudia na nútené vychádzky so svojimi psami, ktoré sú často ich jediným pobytom vo voľnom priestore i keď vymedzenom dĺžkou vodítka.
Kto z nás sa ale zamyslí nad životom našich rodinných miláčikov? Akú traumu asi prežívajú pri zapnutých CD prehrávačoch a rozhlasových prijímačoch, z ktorých vychádza často nezrozumiteľný, organizovaný hluk takzvanej modernej hudby? Bolo by zaujímavé vedieť, čo si psíčkovia „myslia“ o našej láske k nim, s obojkom a vodítkom na krku, i keď s plnou miskou jedla v kúte niektorej z miestností nášho bytu.
Podobne neľudské je to aj s týraním zvierat v cirkusoch i počas nakrúcania filmov, kde hlavnými hrdinami sú zvieratá. A akým spôsobom sa zbavujeme svojich „živých hračiek“ ani netreba komentovať. Tie šťastnejšie sa dostanú aspoň do útulkov, kde sa o ne s láskou starajú ľudia, ktorým nie je ľahostajný ich zvierací život. A to všetko sa deje len pre potešenie pánov tvorstva na Zemi, za ktorých sa považujeme.
Píšem tieto riadky preto, aby sme sa zamysleli nad skutočnosťou, že aj zvieratá, rovnako ako ľudia, majú svoje pocity. Každý živý tvor i tá malá rybička v akváriu, rovnako ako človek, prežíva radosť, smútok, trest, odmenu, ale i pocit lásky a slobody. Mali by sme preto potlačiť svoje ego pre naplnenie svojho potešenia na úkor utrpenia zvieratka, ktoré chováme v našich panelových bytoch. Príroda nám dáva nekonečné možnosti na dosiahnutie pocitu radosti z krásy a jedinečnosti momentov, ktoré môžeme prežiť za predpokladu, že budeme k nej ohľaduplní a dostatočne trpezliví. Stačí len, aby sme prekonali svoju pohodlnosť a vybrali sa do prírody v ktoromkoľvek ročnom období. Ten, kto sa tak rozhodne a bude pri tom pozorne vnímať, tomu sa príroda odvďačí nezabudnuteľnými zážitkami, pričom sa môže i veľa užitočného naučiť a aj veľa pochopiť.
