Nebudem dnes písať o politike ani o politikoch, ale chcem sa zamyslieť nad podstatou používania tohto slovného spojenia.
Kto sú to tí obyčajní ľudia? Sú to tí nevzdelaní, nemoderne oblečení, bez akademických titulov, bývajúci v panelových bytoch, alebo bez výrazného spoločenského postavenia?
Slovo „obyčajný“ bežne používame v každodennom živote pre pomenovanie jednoduchých výrobkov, či rôznych produktov bežnej spotreby, ale pomenovať tak ľudí, mi pripadá urážajúce a ponižujúce. Vždy bolo, je a bude určité delenie ľudí podľa rôznych kritérií, ale malo by tak byť pri rešpektovaní ľudskej dôstojnosti a úcty k človeku. Poznám veľa „obyčajných“ ľudí často len so základným vzdelaním, ktorí s veľkou múdrosťou vychovávali svoje deti, s úctou a pokorou sa správajú nielen k ľuďom, ale aj zvieratám a prírode. Majú v sebe prirodzenú inteligenciu a schopnosť slobodne myslieť. Nikoho neurážajú, neohovárajú a sú ochotní vždy pomôcť a podeliť sa i o posledný krajec chleba. Ja takýchto ľudí volám jednoduchí, alebo prostí ľudia. Nie preto, že sa neprezentujú konzumným spôsobom života, ale pre jednoduchosť ich životnej filozofie a životného štýlu, ktorým prispievajú k pokojnej spoločenskej atmosfére a duchovnému rozvoju našej spoločnosti.
Aby som však nezostal len pri suchom konštatovaní, spomeniem jeden krátky príbeh zo svojho detstva.
Prázdniny som často trávil v malej dedinke na Považí u svojich starých rodičov. Bývali neďaleko družstevného dvora, kde okrem iného chovali veľké stádo kráv. Pastierom bol jednoduchý človek neveľkého vzrastu, s dobráckym a úprimným výrazom v tvári. V ruke vždy držal hrubú drevenú palicu, s ktorou na nás priateľsky mával, keď sme na neho pokrikovali. Na chrbte nosil malý batoh, v ktorom okrem tradičnej „svačiny“ mal starostlivo uložené hrubé knihy. Ujo Jano sme ho volali a pamätám sa, že tie knihy nikdy nepustil z ruky, ani nám nechcel povedať, čo v nich je napísané. Dozvedel som sa to až ako dospelý, veľa rokov po tom, ako si náš ujo Jano nešťastnou náhodou zlomil nohu a musel ísť na operáciu do nemocnice.
Počas rannej vizity vstúpil do rozhovoru ošetrujúcich lekárov a v latinskom jazyku im vyčerpávajúco pomenoval svoju diagnózu. Zdesení lekári zavolali primára oddelenia, aby sa na vlastné oči a uši presvedčil o nezvyčajnom „zjave“ na ich oddelení. Počas svojho pobytu v nemocnici ujo Jano ešte viackrát diskutoval s lekármi na tak odbornej úrovni, že si zato vyslúžil nielen obdiv, ale aj úctu celého personálu nemocnice.
Nechám teda na vás vážení čitatelia, aby ste si sami vytvorili názor na „obyčajných ľudí“ a hodnotovo ich porovnali s neobyčajnými, alebo moderne nazývanými V.I.P. ľuďmi.
